História obce

Prvá písomná zmienka o obci sa datuje do roku 1209. Hovorí sa o maďarskej dedine ležiacej na západe Žitného ostrova, v Bratislavskej župe, Šamorínskeho okresu.Jej pôda je úrodná, lesy veľmi pekné. Má dosť ovocných stromov a lúk, je v nej rozvinutý chov oviec. Hlavným zamestnaním obyvateľov je poľnohospodárstvo.
    Starý hrad obce kedysi patril mocným grófom z Pezinka a Svätého Jura. Neskôr sa stal majetkom arcibiskupa Szelepesényiho, keď slúžil ako väznica mnohých kolvínskych kazateľom. Arcibiskup ho neskôr dal prestavať na kaštieľ. Terajšiu podobu získal v prvej polovici XIX storočia. Nakoniec sa kaštieľ stal majetkom grófov Apponyiovcov, ktorá bola známa svojou dobročinnosťou. Táto rodina je známa aj tým, že svoj pôvod odvádza od rodu Pech, ktorý patrí medzi 108 rodov, ktoré sem prišli ešte s Arpádom. Ich meno sa na Apponyi zmenilo roku 1392 Kráľom Žigmundom. Grófsky titul im daroval 30. mája 1739 kráľ Karol III.
Na hrobke rodiny Apponyiovcov je postavený dnešný kostol, ktorý bol obnovený v rokoch 1993 - 94. Vnútri sa nachádzajú krypty grófov. Na mozaikových sklách nad oltárom je zobrazená Ježišova krížová cesta. Na chóre, ktorý bol vybudovaný roku 1954 sa nachádza nový orgán.
Obyvatelia obce v čase vypuknutia vojen boli celkovo maďarskej národnosti. Mobilizáciu prijalo s radosťou, považovali to za svoju vlasteneckú povinnosť.
Pomery v obci počas vojen nemožno považovať za neznesiteľné. Odvedení zamestnanci veľkostatku, všetci bez výnimky, dostali počas celej vojny svoje dávky. Rodina, ktorá dostávala tieto dávky, z finančnej stránky pochodila lepšie, ako tá, ktorej hlava rodiny zostala doma.
Počet ľudí na fronte bol 154, vojnových zajatcov bolo 27. Počet padlých a tých, ktorí zomreli v dôsledku choroby získanej na bojisku bol 27. Aby sme si uctili ich pamiatku, bol roku 1992 postavený pamätník v kostolnom parku. Na ňom sú vyryté všetky mená padlých vojakov a zaznamenané aj to, v akej vojne bojovali.

Významný rodáci Eberhardu

Gróf Albert Apponyi
Vynikajúci vodca konzervatívnej strany sa narodil roku 1846 vo Viedni. Jeho otec gróf György Apponyi, v tom čase uhorský kráľ, dvorný kancelár a konzervatívny štátnik. Matka grófka Juliána Sztáravy.Študoval právo vo Viedni aj v Budapešti. Roku 1872 bol prvý raz zvolený za krajinského poslanca: od vtedy pôsobil v každom parlamente so stupňujúcim nadšením.Počas svetovej vojny po páde Istvána Tiszu sa opäť dostal na čelo ministerstva školstva (1917-1918). V čase proletárskej diktatúry musel ujsť. Na parížskych mierových rokovaniach, ktoré uzavreli svetovú vojnu, maďarská vláda ho poverila vedením maďarskej delegácie. Tu predniesol pred najvyššou radou svoju najbrilantnejšiu reč na obranu národa, ale vopred predurčené podmienky už nezmenili ani jeho argumenty. V dvadsiatich rokoch bol poslancom svojho stáleho obvodu Jászberény a vodcom legitimistov, aktívne pracoval v politickom živote, viackrát reprezentoval maďarskú vládu na rokovaniach OSN v Ženeve. Národ oslavoval Albertove 75. narodeniny v rámci krajinských slávností, pri príležitosti jeho 80. narodenín vyzdvihli jeho zásluhy a zakotvili v zákone a ešte za jeho života pomenovali po ňom jedno z najstarších námestí hlavného mesta. Roku 1933 odcestoval do Ženevy ako vedúci delegácie rokovania o odzbrojení, kde ho zastihla smrť.Politickú kariéru Alberta Apponyiho preslávil celý rad rečníckych úspechov. Svojim obrovským vzdelaním, slávnou znalosťou jazykov, mimoriadnou informovanosťou na poli umenia, najmä v hudbe mimoriadne vynikal z radu priemerných politikov.

György Petőcz

Jeden z hrdinov revolúcie 1848-49 a boja za slobodu, sa narodil v Eberharde roku 1805. Jedna publikácia Bratislavskej župy hovorí o ňom takto:
Začiatkom mája išiel druhý podžupan stolice György Petőcz s veľkou sumou peňazí na Žitný ostrov, aby uspokojil požiadavky súkromníkov a súčastne navštívil svoju rodinu žijúcu v Prednej Potôni, ktorú už dávno nevidel. V čase jeho pobytu generál Kosztolányi vyrazil z Komárna a zatlačil Rakúšanov až po Hranicu Bratislavy. Keď sa dozvedel, že podžupan je v okolí, upozornil ho, že Bratislavská župa je ešte dlžná istým počtom brancov. Petőcz dal príkaz slúžnym dvoch žitno-ostrovských okresov na odvod brancov, čoho výsledkom bolo, že za pár dní sa postavilo pod maďarskú zástavu 120 žitno-ostrovských mladíkov. Keď sa to dozvedeli cisársky dôstojníci, rozhodli sa ho zničiť. Priatelia ho upozorňovali, aby sa nevracal do Bratislavy, aby svoje veci riadil z komárňanského hradu. Ale čestný priamy muž nepočúval rady svojich priateľov. Odcestoval do Bratislavy, kde ho ihneď zatkli, postavili pred vojenský súd a popravili ho.Podľa tvrdenia účastníkov sa vojenský sudca spýtal Györgya Petőcza: Na odvod brancov vás nútili povstalci? A on odpovedal: Odvod brancov bola moja povinnosť vyplývajúca z môjho postavenia.Toto vyhlásenie spôsobilo jeho smrť, ktorej sa pokúsili zabrániť rozličné delegácie, ale neúspešne. Zastrelenie sa uskutočnilo na hrade. Jeho telo položili na voz, ktorý použil pri poslednej ceste a zakopali ho na vojenskom cintoríne. Neznámi hrob tohto hrdinu nieje označené ničím, ale jeho pamiatku si ochraňujú obyvatelia župy, ktorí jeho pamiatku roku 1861 zvečnili aj v zápisnici a pri príležitosti 50. výročia jeho popravy mu v slávnostnej sále župného domu postavili pamätnú tabuľu.
 

Zdroj.www.malinovo.sk